Farnosť    Najsvätejšieho   srdca    Ježišovho   Janova   Lehota © Farnosť Janova Lehota 2013
TITUS  ZEMAN Autorka súhrnného dokumentu Pozício o mučeníctve Božieho služobníka Titusa Zemana profesorka Lodovica Maria Zanet z Milána, priblížila osobu mučeníka s dôrazom na nenávisť prenasledovateľa voči viere, nie voči osobe mučeníka. Mučeník je osoba pokrstená, ktorá skutkom veľkej lásky obetuje vlastný život za Krista a za Cirkev. Mučeník umiera násilným spôsobom, „rukou“ prenasledovateľa, ktorý na neho útočí, až pokiaľ nezapríčiní jeho smrť. Dôležitým prvkom je, aby prenasledovateľ nenávidel vieru, nie osobu mučeníka. Teda mučeník nezomiera pre antipatiu, pre osobný spor, ale zomiera, lebo prenasledovateľ nenávidí kresťanskú vieru. A ak by to bolo možné, chcel by zničiť v osobe mučeníka samého Krista. Mučeníctvo sa teda chápe pre vieru, v Cirkvi, pre Cirkev, pre každého človeka, ako skutok veľkej lásky. Mučeník nemá v nenávisti prenasledovateľa, ale ponúka mu svoje odpustenie a svedectvo krásy života v Kristovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi odpovedá slovami: „Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery; označuje svedectvo, ktoré siaha až po smrť. Mučeník vydáva svedectvo zosnulému a vzkriesenému Kristovi, s ktorým je spojený láskou“ (č. 2473). Život mučeníka je často a s chuťou prežitý v takom historickom, spoločenskom a kultúrnom kontexte, ktorý je veľmi odlišný od evanjelia. A preto sa mučeník stáva osobitne jasnou ikonou toho, čím bol život Božieho Syna a jeho vykupiteľská obeta. Na to, aby sa smrť pokrsteného dnes mohla dokázať ako mučenícka, Cirkev vyžaduje, aby sa potvrdili, respektíve dokázali tri prvky, podmienky: že nastala násilná smrť; že prenasledovateľ chcel ničiť kvôli viere; a že Boží služobník sa stal ochotným prijať smrť. Násilná smrť je taká, ktorá je spôsobená brutálnou činnosťou prenasledovateľa. Môže byť bezprostredná alebo vykonaná ako uložený trest (trest smrti), prípadne môže ísť o smrť zapríčinenú prenasledovaním, ale s istým relatívnym časovým odstupom (keď prenasledovateľ výrazne „skrátil život Božieho služobníka“, významne ohrozil kvalitu jeho života a podkopal jeho fyzické a psychické sily). Prvý prípad, bezprostrednú smrť, podstúpil napríklad blahoslavený mučeník Štefan Šándor (popravený v roku 1953 v Maďarsku) alebo piati mladí z oratória v poľskej Poznani, ktorí zomreli v roku 1942. Naopak, smrť dona Titusa Zemana bola časovo oddialenou smrťou, no zavinilo ju mučenie, trýznenie vo väzeniach. Druhá podmienka mučeníctva je tzv. formálne mučeníctvo zo strany prenasledovateľa: to znamená, že jedna alebo viac osôb si kruto počínali vo vzťahu k niekomu – z nenávisti k viere. Prenasledovateľ nezabíja kvôli tomu, že veriaci je vinný zo zločinu (lebo mučeníctvo vyžaduje nevinnosť), ani kvôli vyrovnávaniu si účtov, ale preto, lebo v kresťanovi zistil hrdinskú príslušnosť ku Kristovi. Koná v ilúzii a s márnou snahou tohto samotného Krista v kresťanovi zničiť. Napokon, pri mučeníctve sa žiada, aby sa Boží služobník pripravil, stal sa ochotným prijať smrť ako skutok veľkej lásky na obranu pravej viery Cirkvi a pre ňu. Mučeník si nikdy smrť slobodne neplánuje. Ale prijíma ju – nie bez strachu a úzkosti, ale podopretý pevnosťou a nádejou, ktoré sú Božím darom – ako následok toho, že uprednostní podstúpiť bolesť, než by mal zradiť, zaprieť, spáchať zlo alebo „s ním súhlasiť“. Veriaci, ktorý takto zomiera, sa stáva svedkom viery až po úplné sebadarovanie. Toto je mučeníctvo. Beatifikácia, alebo po slovensky aj blahorečenie, znamená vyhlásiť toho, kto bol doteraz nazývaný Boží služobník, alebo ctihodný, za blahoslaveného. Blahorečenie sa deje počas svätej omše. Je to akt, ktorým – po uskutočnení predpísaného procesu – pápež dovolí, aby sa Božiemu služobníkovi preukazoval verejný cirkevný kult, na istom území a predpísanými spôsobmi, napr. v diecéze, ktorá proces viedla, alebo aj v celom národe, do ktorého Boží služobník patril, alebo v určitej skupine veriacich, napr. v reholi. Zároveň pápež stanoví aj dátum liturgického slávenia sviatku nového blahoslaveného. Samotné vyhlásenie za blahoslaveného sa deje prostredníctvom prečítania Apoštolského listu, ktorý pápež podpíše a jeho vyslanec ho pri svätej omši blahorečenia prečíta. Ten, kto už bol blahorečený, je už navždy zapísaný do liturgického kalendára miestnej cirkvi, alebo rehoľnej spoločnosti; relikvie „blahoslavených“ bývajú predkladané k verejnej úcte veriacim. Celý proces sa zakončuje až svätorečením – vyhlásením za svätého. Aby sa k tomu dospelo, Cirkev stanovuje skúmanie predpokladaného zázraku na príhovor blahoslaveného. Z teologického hľadiska pri blahorečení nejde o neomylný výrok pápeža, ale o zapísanie osoby do zoznamu blahoslavených a o povolenie verejného kultu. Zatiaľ čo svätorečenie sa už považuje za neomylný výrok pápeža ako učiteľa viery a ide už nie o povolenie verejného kultu, ale o jeho nariadenie pre celú Cirkev. „Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje) niektorých veriacich, čiže keď slávnostne vyhlasuje, že títo veriaci hrdinsky praktizovali čnosti vo svojom živote boli verní Božej milosti, uznáva moc Ducha svätosti, ktorý je v nej a udržiava nádej veriacich tým, že ich dáva za vzor a za orodovníkov. Svätci a svätice boli vždy prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi. Veď svätosť Cirkvi je tajomným prameňom a spoľahlivým kritériom jej apoštolskej činnosti a jej misionárskeho zápalu“ (KKC 828). „Keď Cirkev v ročnom cykle slávi pamiatku mučeníkov a iných svätých ohlasuje veľkonočné tajomstvo v tých mužoch a ženách, ktorí spolu s Kristom trpeli a spolu s ním sú oslávení, a predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi, a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia“ (KKC 1173). Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915 vo Vajnoroch pri Bratislave. Narodil sa v rodine Jána Zemana, ktorý sa narodil 17. septembra 1887. Matka sa volala Agnesa, rodená Grebečiová. Narodila sa 4. apríla 1894. Jánovi rodičia, František Zeman a Terézia, boli maloroľníci. Agnesini rodičia, Lukáč Grebeči a Terézia, boli tiež maloroľníci. Sobáš Jána a Agnesy sa konal 17. februára 1914 vo Vajnoroch. Žiarili šťastím, keď odchádzali z kostola ako manželia. Obidvaja boli spoločenskí a veľmi pobožní. Mladých čakal neľahký život chudobných maloroľníkov, ale ich vzájomná láska a láska k Bohu ich robila bohatými. Dávala im silu na prekonanie prekážok a útrap, ktoré ich v živote čakali. Čakali ich však aj šťastné chvíle. Prvá prišla v podobe syna Titusa a po ňom nasledovalo ešte deväť detí. Teda Titus bol ich najstarším dieťaťom. Chceš sa dozvedieť viac ? Klikni sem : TITUS ZEMAN I TITUS ZEMAN II TITUS ZEMAN III